Stanovisko predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky
k medializovaným informáciám v súvislosti s rozhodnutiami ústavného súdu
v konaniach o súlade zákona o štátnom občianstve a zákona o ústavnom súde
vyhlásenými 17. septembra 2014
V uplynulých dňoch vo viacerých médiách odzneli na adresu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyjadrenia politikov, predstaviteľov právnickej obce, ako aj novinárov v súvislosti s rozhodnutím pléna ústavného súdu o zákone o štátnom občianstve,
ako aj o zákone o ústavnom súde, ktoré vážnym spôsobom napádajú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, znižujú jeho dôveryhodnosť a hrubo zasahujú do jeho nezávislosti. Ide o vyjadrenia o údajnom „alibizme“ ústavného súdu, „schovávaní sa za procesné dôvody“,
„vyhýbaní“ sa rozhodovaniu či o jeho „zlyhaní“.
V súvislosti s konaním týkajúcim sa zákona o štátnom občianstve odznelo dokonca vyjadrenie v tom zmysle, že sudcovia ústavného súdu „asi nemali na danú vec názor“.
Dôsledne sa ohradzujem proti takým vyjadreniam, ktoré považujem za absurdné. V obidvoch spomínaných veciach rozhodovalo plénum ústavného súdu v plnom zložení (všetkých doteraz vymenovaných 11 sudcov, hoci plénum by malo mať 13 sudcov). V obidvoch prípadoch boli
diskutované protichodné právne názory predložené vo forme návrhu rozhodnutia sudcu spravodajcu, resp. protinávrhu (protinávrhov) niektorého zo sudcov ústavného súdu. Právne odôvodnenia týchto návrhov budú na dôkaz toho, že sa ústavný súd oboma prípadmi
podrobne a dôsledne zaoberal, zahrnuté do odôvodnenia jeho rozhodnutí v daných veciach, aj keď to obyčajne v prípade zamietnutia návrhu z procesných dôvodov nebýva zvykom.
V obidvoch prerokúvaných prípadoch si všetci sudcovia ústavného súdu splnili svoju povinnosť a hlasovali za niektorý z predložených návrhov rozhodnutia (návrhov predložených sudcami spravodajcami alebo protinávrhov predložených inými členmi pléna ústavného súdu), a to v súlade so sľubom sudcu ústavného súdu rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. V obidvoch prerokovaných prípadoch dopadlo hlasovanie o predložených návrhoch tak, že sa dosiahol pomer hlasov 6 : 5.
Dôvodom, prečo bol v obidvoch prípadoch návrh na začatie konania zamietnutý z procesných dôvodov, teda nebol žiaden „alibizmus“ ústavného súdu, či dokonca „nechuť“ ústavných
sudcov plniť si svoje povinnosti. Dôvodom bola platná právna úprava, ktorá na rozhodnutie ústavného súdu vyžaduje aspoň 7 hlasov sudcov ústavného súdu v prospech navrhovaného rozhodnutia, spolu so skutočnosťou, že plénum ústavného súdu má v súčasnosti o dvoch
sudcov menej.
Výroky o „alibizme“, o tom, že ústavní sudcovia „nemali na vec názor“, že sa „vyhýbali rozhodovaniu“, že ústavný súd je „nám nanič“ a že „zahodil“ oba návrhy, ktoré zazneli z úst právnych zástupcov navrhovateľov v predmetných veciach, považujem preto za neprijateľné.
Tieto vyjadrenia právnych zástupcov vnímam ako prejav frustrácie z toho, že ich argumentácia nepresvedčila väčšinu sudcov pléna ústavného súdu, ktorá je potrebná na to, aby bolo návrhu na začatie konania vyhovené. Z hľadiska objektívneho posúdenia ich vecného obsahu s prihliadnutím na to, že v obidvoch prípadoch sú autormi zmienených vyjadrení osoby znalé práva, majú tieto výroky v horšom prípade charakter zlomyseľného
útoku a v tom lepšom prípade „tárania“.
Pokiaľ ide o komentáre špekulujúce o systémovom zlyhaní ústavného súdu, považujem za potrebné uviesť, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zostáva aj naďalej v súlade s ustanovením čl. 72 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Pokiaľ existuje z pohľadu ústavodarcu v ústavnom systéme problémová právna úprava, nič nebráni poslancom zastúpeným v národnej rade dosiahnuť konštruktívnu dohodu a nevyhovujúcu alebo spornú právnu úpravu zmeniť. Dokonca je to súčasťou zodpovednosti poslancov pred
svojimi voličmi. Naopak, ústavný súd sa môže pohybovať a rozhodovať len v medziach daných ústavou a zákonom o ústavnom súde.
Ústavný súd bol v obidvoch prípadoch viazaný čl. 131 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého sa lénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, pričom ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Do textu ústavy vložil toto ustanovenie ústavodarca
v roku 2001 v rámci jej novely ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., pričom v zákone o ústavnom súde bola takáto úprava rozhodovania pléna ústavného súdu zakotvená už od jeho prijatia v pôvodnom znení v roku 1993 (platí teda počas celej existencie ústavného súdu). Z uvedeného vyplýva, že ústavodarca, resp. zákonodarca s takouto situáciou počítal
a bol uzrozumený so skutočnosťou, že k nej môže dôjsť. Napokon, právna úprava, ktorá vyžaduje na prijatie rozhodnutia ústavného súdu väčšinu hlasov všetkých sudcov, nie je výlučným špecifikom Slovenskej republiky. Podobnú možno nájsť napríklad v Českej republike, kde sa v niektorých typoch konania vrátane konania o zrušení zákonov na prijatie
rozhodnutia vyžaduje súhlasné hlasovanie aspoň deviatich prítomných sudcov pätnásťčlenného pléna.
Ak takáto právna úprava alebo z nej vyplývajúce dôsledky prestali vyhovovať, sú možné len dve cesty, ktorými môžu ústavné orgány túto situáciu vyriešiť. Prvou je zmena ústavy a druhou doplnenie chýbajúcich dvoch sudcov ústavného súdu. Ani jedno z týchto riešení
vzhľadom na rozdelenie ústavných právomocí nemôže zaistiť ústavný súd.
Sudcovia ústavného súdu sú v zmysle svojich povinností vyjadrených koncentrovane v sľube sudcu ústavného súdu, ktorý skladajú, povinní rozhodovať na základe ústavy podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Ich hlasovanie teda musí vyjadrovať ich
právny názor na vec a nemôžu uzatvárať kompromisné dohody, len aby sa dosiahlo „nejaké“ riešenie. Ústavný súd totiž rozhoduje ako súdny, nie ako politický orgán. Naopak, hľadať politické kompromisy a dohody je vecou zostávajúcich ústavných orgánov v ústavnom systéme Slovenskej republiky (národnej rady, prezidenta a vlády), preto sa nemôžem
stotožniť ani s názorom, že vzhľadom na celkový počet 11 sudcov sa malo 7 hlasov sudcov „nájsť“.
Je pravdou, že ústavný súd pôsobil v počte 11 sudcov už v minulosti (od 30. 4. 2004 do 30. 9. 2006 to bolo 11 sudcov, od. 1. 10. 2006 do 16. 2. 2007 to bolo 10 sudcov, pričom za celé toto obdobie rozhodol celkovo o 5 324 veciach, takže na jedného sudcu pripadlo v priemere 484 vybavených vecí). Už vtedy to však spôsobovalo aj určité problémy.
Zamietnutý bol napríklad návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/05 týkajúcej sa konania o súlade niektorých ustanovení zákona o voľbách do orgánov územnej samosprávy, zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislava a zákona o meste Košice. K zamietnutiu časti návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky došlo aj vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/04 týkajúcej sa konania o súlade ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností s ústavou. Rizikom
zamietnutia návrhu z procesných dôvodov sa odôvodňovalo aj dlhodobé odkladanie rozhodnutia v kauze interrupcií (tento prípad rozhodol ústavný súd napokon až v novom zložení po viac ako 6 a pol roku od podania návrhu).
V súčasnosti je ústavný súd navyše konfrontovaný s neustále rastúcim nápadom podaní, ktoré sa snaží priebežne vybavovať. Len od začiatku tohto roku napadlo na ústavný súd 11 923 návrhov a sťažností fyzických a právnických osôb. Ústavný súd za toto obdobie rozhodol
11 956 návrhov a sťažností. K dnešnému dňu každý sudca ústavného súdu od začiatku tohto roka rozhodol v priemere 969 vecí.
Domnievam sa, že aj tieto čísla názorne ilustrujú každodenné úsilie, ktoré sudcovia ústavného súdu aj jeho ďalší zamestnanci vynakladajú na plnenie svojich povinností, preto považujem neuvážené výroky na adresu ústavného súdu, ktoré nepredstavujú objektívne hodnotenie faktov, ale vezú sa skôr na vlne všeobecne kritického vnímania justície verejnosťou v poslednom období, za neakceptovateľné.
JUDr. Ivetta Macejková, PhD.
predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky
